Levočský dom


Levočský dom je aj napriek svojmu názvu v Košiciach. A už to tak aj zostane. Za takmer polstoročia si Košičania na to zvykli a ani ho inak nevolajú. To preto, že v r. 1542 ho krajinský sudca Alex Thurzo odkázal mestu Levoča. Levočania v ňom potom ubytovávali svojich obchodníkov. Po 27 rokoch ho mesto Košice odkúpilo späť a zriadilo v ňom hostinec. Odvtedy sa tam dá ísť najesť či napiť až doteraz. A do pol. 19. stor. sa v ňom dalo aj ubytovať.

Najväčšiu hostinu však dom zažil začiatkom marca 1626, keď sa tu ženil sedmohradský knieža Gabriel Bethlen, ktorého dvor sídlil v Košiciach v r. 1619-1629. Bral si sestru panovníka Brandenburska Georga Wilhelma, ktorá bola zároveň sestrou manželky švédskeho kráľa Gustáva II. a volala sa Adolfa Katarína Brandenburská. Tento aristokratický párik, ktorý sa nikdy predtým nevidel, len sa pokladali navzájom za „dobrú partiu“, sa mal zosobášiť 22. februára.

Katarína cestou z Berlína dostala osýpky a zdržala sa v Ružomberku. Svadba bez nej, to by akosi nebolo ono, a tak ju v Košiciach posunuli. Katarína neprichádzala sama. Spolu s ňou aj sprievod v počte 255 osôb na 340 koňoch, pričom niektoré z nich ťahali niektorý z 39 kočov. Za mestom na brehu Hornádu ich privítalo 6 000 Bethlenových jazdcov, 1 500 uhorských pandúrov a 500 nemeckých mušketierov. Tam sa snúbenci 1. marca stretli úplne prvýkrát a odobrali sa do Levočského domu.

Na druhý (marcový) deň absolvovali to, na čo sem prišli – svadobný obrad, po ňom obed a veľkú tanečnú zábavu. Nevesta musela tancovať so všetkými vyslancami, ktorí zastupovali pozvaných európskych panovníkov. Svadbu pretiahli na celý týždeň. Aby sa nevyšlo z tempa, organizovali sa rytierske turnaje, ohňostroj, dostihy, tanečné zábavy i ľudové veselice. Prvýkrát sa vtedy v Košiciach objavili maškary a maškarné tance. Obchodníci si mysleli, že ľudia od zábavy „zblbnú“ natoľko, že si nevšimnú, ak zvýšia ceny. Všimol si to ale každý a aj magistrát, ktorý im to zatrhol a stanovil pevné netrhové ceny. (Dnes sa už magistrát až tak o občanov nestará. Hm.)

Koncom 19. stor. už chceli tento pamätný dom zbúrať a postaviť na jeho mieste kasíno alebo palác kultúry. Napokon ho ale reštaurovali, pričom ho prerobili na ešte viac renesančno-gotický, ako býval. Napr. nad vchodom postavili nový arkier (uzavretú časť domu, ktorá z neho vyčnieva). Nie je to prvý a ani posledný príklad, keď reštaurátori chceli na seba upozorniť viac ako stavitelia.
 

Zdroj: Milan Kolcun ( www.milankolcun.net ): Potulky mestom Kosice ( www.potulka.sk ) 

izmir escort cialis