Kto bol Vojtech Löffler?


Keď mu ktosi ukradol sochu, potešilo ho, že sa ľuďom páči

Vojtech Löffler, alebo ak chcete Béla báči, ako ho mnohí familiárne nazývali. Výtvarné vzdelanie nezískal V. Löffler na žiadnej škole. Nadobudol ho súkromným štúdiom, ktoré systematicky zdokonaľoval v Prahe, Budapešti, Egypte, Taliansku, Francúzsku… Koncom 60-tych rokov celý rok žil a pracoval v USA a Kanade, kde aj vystavoval. Jeho život a tvorbu ovplyvnil aj nedobrovoľný pobyt v povojnovom Sovietskom zväze. V 30-tych rokoch absolvoval študijné cesty do Budapešti, Viedne, Paríža, kde sa niekoľkokrát osobne stretol s Pablom Piccasom.

Vo svojej tvorbe sa popasoval s rôznymi materiálmi – či už to bol kameň, kov, drevo alebo slonovina. Významnú úlohu v jeho tvorbe zohrávajú miniatúry, nie vyššie ako 10 cm, v ktorých stvárňoval výlučne ženy. Vytváral ich z ebenového dreva, striebra, olova, bronzu, rohoviny i slonoviny.

V. Löffler za sebou zanechal mnoho diel, ktoré pozná vari každý z nás – pomník neznámeho vojaka na Námestí osloboditeľov (oproti OD Dargov), pamätníky 1. a 2. svetovej vojny, reliéf Madonny, reliéf Františka II Rákocziho, bustu maliara Elemíra Halásza- Hradila, lekára Jana Kňazovického a mnohé ďalšie. Jeho rukou vzniklo i obrovské súsošie – pamätník na Dargove.

Tvorba V. Löfflera odzrkadľuje život v Košiciach minulého storočia – rozporuplnú dobu, v ktorej tvoril. Vo výtvarnom živote Košíc od 30-tych rokov si práve jeho zásluhou postupne získalo svoje pevné miesto v umení aj sochárstvo… K sochárčine sa však vraj dostal náhodou, keď raz kreslil spolužiaka a ten sa ho opýtal, či by ho nevedel vymodelovať z hliny. Spolužiak hlinu priniesol a on to skúsil…

Jeho rodný dom na Kmeťovej ulici vždy žil rušným spoločenským životom. Stretávali sa tam spisovatelia, maliari, básnici, usporadúval večery čítania, častými hosťami boli i Oszkár Sándor či Ferenc Megyessy. V. Löffler ovládal maďarčinu, slovenčinu, francúzštinu, nemčinu, vedel po anglicky i rusky…

Zachraňoval pamiatky

Ešte pred smrťou rozhodol, že dom na Alžbetinej ulici, kam sa s manželkou presťahovali, bude patriť mestu. Chcel však, aby v tomto dome vznikla galéria. Riaditeľom Múzea V. Löfflera je Jozef Gazdag, ktorý sa s týmto výtvarníkom spoznal ako novinár. "Dnes ľutujem, že som s ním nerobil nejaké dlhšie reportáže a že som nemal príležitosť ho spoznať lepšie. Bol by som sa ho pýtal na mnohé veci, ktoré v súvislosti s ním spomínajú len okrajovo, napríklad jeho pobyt v zajatí," prezradil nám J. Gazdag.

V. Löfflera poznal ako veľmi otvoreného človeka, ktorý sa živo zaujímal o všetko, čo sa okolo neho odohrávalo. "Mal veľmi rád toto mesto, bol preň ochotný urobiť čokoľvek. Napríklad sa neraz pustil do reštaurovania pamiatok len preto, že sa nenašiel nikto iný, kto by to bol ochotný urobiť. Aj keď nebol vyštudovaný reštaurátor, povedal si, že to radšej spraví on, ako keby to malo chátrať. Asi by sa v centre mesta ťažko našla nejaká historická budova či pamiatka, ktorú by nereštauroval. Vždy si povedal – zachránim to…"

Ťažko dnes povedať, čím to bolo, že V. Löffler Košice doslova miloval. "Možno to bolo atmosférou mesta, pozdávala sa mu tá viacnárodná a viacjazyčná spoločnosť. Miešali sa tu kultúry a to ho inšpirovalo. Aj keď sa hlásil k maďarskej národnosti, jeho diela neboli typicky maďarské – tvorbu označovali ako košickú. To bol jeho rukopis. Toto mesto sa mu jednoducho pozdávalo… Podľa mňa by sa uplatnil aj inde, no po každom pobyte v zahraničí ho to ťahalo spať – domov."

Aj keď bol V. Löffler ženatý dvakrát, ani s jednou manželku nemal to šťastie, aby mu porodila dieťa. "Preto sa rozhodol darovať všetko mestu. Chcel aby jeho diela ostali v tomto dome pokope a zároveň chcel, aby tu vzniklo miesto, kde sa budú môcť prezentovať výtvarníci profesionáli ale aj amatéri z tunajšieho regiónu."

Často, ak sa hovorí o V. Löfflerovi, vynára sa aj jeho druhá manželka – pani Klára. "Pani Klárika bola tiež veľmi sčítaná a inteligentná pani," vraví J. Gazdag. "Ako zdravotná sestra sa starala o pani Milku, prvú manželku pána Löfflera, ktorá bola dlhodobo chorá. No poznali sa ešte pred tým, než pani Milka ochorela. Podľa mňa sa preto pani Klára často v súvislosti s Löfflerom spomína, lebo bola akýmsi manažérom. Všetko organizovala, starala sa o predaj manželových výtvorov, o to, aby sa o ňom vedelo, aby mal kontakty. A robila to naozaj dobre." Možno aj ona bola častou inšpiráciou pri tvorbe sošiek žien, ktorých V. Löffler vytvoril desiatky. "On sám sa neraz vyjadril, že žena je večná téma predovšetkým pre sochárov. Rád sa zaoberal tematikou – žena, láska, rodina. To boli v jeho tvorbe kľúčové témy."
V. Löffler je považovaný za jedného z prvých kvalitných sochárov, ktorí sa v tomto regióne objavili na začiatku minulého storočia. Mal na to výborné podmienky – veľký dom na Kmeťovej ulici s veľkou záhradou a ateliérom bol ideálnym miestom, na ktorom mohli vznikať malé ale i veľké sochy. V tomto dome však často privítal iných sochárov, výtvarníkov, umelcov, básnikov ale i lekárov. "Mal izby, v ktorých bývali mladí výtvarníci a získavali od majstra skúsenosti. Pomáhal im ako mohol a vedel. Keď sa vrátil zo zahraničia, snažil sa odovzdať čo videl a čo sa naučil. Veľa čítal, bol to vzdelaný človek, často sa odvolával na rôzne filozofie či už o výtvarnom umení alebo svetonázore. Mal rád aj hudbu. Asi aj preto sa u neho stretávali mnohí umelci – ale nie len tí – a debatili o politike, umení, o literatúre. Nemal deti a tak žil pre umenie. Snažil sa nadviazať kontakt so všetkými osobnosťami regiónu…"

Popri práci sa V. Löffler venoval aj koníčkom. Bol aktívnym športovcom – zápasníkom, zbieral i mince. "Mal veľmi slušnú numizmatickú zbierku, ktorú venoval Východoslovenskému múzeu. Zbieral aj autoportréty výtvarníkov, ktoré sú dnes súčasťou expozície v našom múzeu. Bol to všestranný človek, vtipný, mal rozhľad. Chodil na mnohé kultúrne podujatia – či do divadla alebo na koncerty," dodal J. Gazdag.

Každému pomáhal

Z iného uhla pohľadu pozná V. Löfflera sochár Ladislav Staňo. "Chodieval som k nemu, ale nie tak často ako košickí začínajúci sochári. Ja som totiž z Valalík. V istom zmysle je dobre, že som nebol u neho tak často, aspoň sa moja tvorba dostatočne odlišuje od jeho…," nazdáva sa L. Staňo. Doma však má sochársku točňu, ktorú dostal práve od V. Löfflera. "Aj keď na nej nepracujem, každému, kto sa u mňa zastaví, sa pochválim, že túto točňu mám od Bélu báčiho. Keď sme sa u neho učili, tak väčšinou hravou formou, bola to aj zábava. Určite to pre mňa ako mladého začínajúceho výtvarníka bola podpora a veľa som sa u neho naučil."

Bližší vzťah k V. Löfflerovi má rezbár Stano Pollek. "Bol to vzácny človek a určite nie len pre mňa. Cítil som u neho veľkú oporu. V tom čase, keď som k nemu chodieval, som sa pripravoval na prijímačky na Vysokú školu výtvarných umení. On mi pomáhal, vravel mi, čo si mám naštudovať, ktorú literatúru si prečítať, čo sa naučiť – kresliť, modelovať. Viackrát som sa pokúšal na školu dostať a vždy som sa učil do majstra Löfflera." Upozorňoval ho, kde robí chyby v anatómii či kompozícii a snažil sa S. Polleka viesť. "Sprvoti bol medzi nami vzťah učiteľ – žiak, no neskôr sme si boli bližší. Keď napríklad odišiel na dlhšiu dobu do Štósu, nechal mi kľúče, aby som mohol pokojne u neho v dome bývať a pracovať. Chodili k nemu mnohí začínajúci i vyštudovaní výtvarníci a spolu sme tvorili. Boli to veselé dni, neraz sa objavila aj nejaká fľaša s pálenkou," spomenul si S. Pollek s úsmevom.

V. Löffler dokonca svojim mladým kolegom pomáhal aj finančne. "Ak som napríklad potreboval väčšie a poriadne dláto, ktoré bolo drahé, pán Löffler mi požičal peniaze… Pomáhal mnohým a z každej stránky. Vypočul si ma a na druhej strane sa mi s mnohými vecami zdôveril. Rád sa pochválil, keď sa mu podarila výstava, ale napríklad sa i posťažoval, keď mu z výstavy zmizla socha – niekto ju ukradol. Vtedy povedal čosi, čo ma veľmi prekvapilo – vraj je mu ľúto tej roboty, no je rád, že jeho dielo ktosi ukradol, lebo je to znak toho, že sa ľuďom jeho tvorba páči."
Vzal to s úsmevom a dokonca mal z toho radosť, aj keď krádež sochy je skôr dôvodom na zlosť… "Keď som o niekoľko rokov neskôr vystavoval veľké drevené sochy na Hrabine a asi týždeň po vernisáži mi zavolali, že jednu moju sochu ktosi ukradol, nenahneval som sa – len som sa pousmial a spomenul som si na pána Löfflera," dodal S. Pollek
 

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

 

 

Životopis
1906 – narodil sa 16. apríla v Košiciach, v rodine armádneho dôstojníka
1912 – 1916 – žiak základnej školy v Košiciach
1916 – 1918 – žiak školy pre kadetov, ušiel z nej
1919 – 1920 – žiak reálnej školy v Košiciach
1920 – 1923 – vyučil sa za zubného technika
1931 – externe zmaturoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote
1931 – ako zápasník sa zúčastnil na medzinárodných súťažiach
1923 – začal súkromne študovať sochárstvo
1937 – prvá výstava vo Východoslovenskom múzeu, študijná cesta do Londýna a Paríža
1938 – študijná cesta do Talianska
1945 – 47 – odvlečený do Sovietskeho zväzu
1947 – definitívne sa vydal na dráhu umelca, oženil sa s Emíliou Petrovou
1956 – 1965 – študijné cesty do Grécka, ZSSR, Egypta, Libanonu, Sýrie, NDR, USA, Kanady
1967 – cena mesta Košice, ročný pobyt v USA a Kanade
1974 – zomrela jeho manželka Milka
1978 – titul zaslúžilý umelec
1981 – cena Ministerstva kultúry SSR
1986 – Rad práce
1988 – oženil sa s Klárou Schönherzovou
1990 – zomrel 11. februára

Tvorba V. Löfflera
Diela z tvorby majstra Löfflera sú charakteristické istým uchopením telesného tvaru, presným rozložením hmôt, dokonalým situovaním figúry v pokoji a pohybe. Vyjadrujú vyhranenú myšlienku často zjednodušením tvarov, nie však na úkor ich prirodzenej podstaty.
Celým dielom majstra Löfflera sa prelína motív ženy. V jeho tvorbe prevláda typ, v ktorom sa citlivo spája záujem o telesnosť s predstavou ideálu. V tvorbe portrétov vystihuje psychosociálnu podstatu človeka s vyobrazením duševných kvalít prostredníctvom fyziognomických rysov zobrazovaného. Jeho majstrovstvo sa odzrkadľuje aj v menších kompozíciách, často vytvorených zo vzácnych materiálov ako slonová kosť, jantár, koral, alebo striebro. Tieto materiály využíval aj vo svojráznom vytváraní šperkov.